Tento môj blog chcem venovať všetkým tým, ktorí sú so mnou radi, som pri nich a vďaka nim šťastný a napĺňajú ma radosťou zo života.
Deň bez úsmevu by asi ani nemal byť nazývaný dňom. Vedieť úsmev vyčariť na tvári človeka je poslaním asi každého z nás a som rád, že sa mi to celkom úspešne darí. Ak stretnem hneď ráno niekoho a usmejem sa na neho, pôsobím asi dosť podozrivo, pretože veľa ľudí ráno ešte spí, resp. sa pohybuje akoby na autopilota. A na otázky, že prečo som taký vysmiaty, odpovedám, že kedy mám byť vysmiaty, keď nie hneď z rána. Každý človek máva niekedy stavy, kedy nechce od života a hlavne od ľudí nič iné, len pokoj. Priznávam sa, aj ja som občas taký a moje okolie už vie, že je lepšie sa ma nič nepýtať a že ma to prejde. Krásny úsmev od niekoho, koho máte radi, Vás môže prebrať a naštartovať Vás do nového dňa, kedy máte poocit, že nežijete zbytočne, že stojí za to byť tu.
Pred pár rokmi som čítal jeden prieskum o vodičovi mestského autobusu, ktorý keď sa ráno na cestujúcich usmial a zaželal im pekný deň, naštartoval aj im pekný deň. Ak sa však mračil a bol mrzutý, rovnakí boli aj jeho cestujúci. Znie to možno nedôveryhodne, ale dobrá nálada sa naozaj dokáže šíriť a meniť ľuďom dni i životy. A rovnako je to aj so zlou náladou. Mám taký pocit, že tá sa šíri ešte rýchlejšie ako tá dobrá a neminie asi nikoho.
Len málo ľudí si uvedomuje, že sú ovplyvniteľní a že sa chtiac či nechtiac svojmu okoliu podobajú, resp. prispôsobujú. Človek je tvor spoločenský a je preto logické, keď sa správa tak, ako jeho okolie. Len málokto dokáže prísť do veselej spoločnosti, kde je dobrá nálada, zábava a optimizmus a nepreskočí to aj na neho. Áno, existujú situácie v živote človeka, ktoré ho dokážu zasiahnuť a nie je schopný ani slova - choroba, tragická udalosť, zlé správy. Práve to sú chvíle, kedy by ale človek nemal byť sám. Poznám to a viem, že v takých chvíľach sa chcem skryť do myšacej diery, niekam odletieť a už nič a nikdy neriešiť.
A práve tu nastupujú ľudia, ktorí ma inšpirujú, vypĺňajú môj život a ja verím, že so mnou budú tak dlho, ako sa len bude dať a ja budem s nimi, keď ma budú potrebovať. Je jedno, či je ten človek v Londýne, v Prahe alebo v Modranke pri Trnave. V ére mobilov, Viberu, Skypu a podobných vymožeností sa dá tomu dotyčnému zavolať a už aj vidieť jeho obraz a máte tak možnosť s tým človekom byť bližšie ako kedykoľvek predtým - teda okrem osobného kontaktu. Pamätám si, ako moja mamina večer čo večer telefonovala s babičkou, ktorá jej hovorila, aký mala deň, čo sa stalo nové a čo ju trápi. To ma napĺňa vierou, že dá sa byť kdekoľvek na svete, ale nesmieme zabudnúť hovoriť s blízkymi a s ľuďmi, na ktorých nám záleží a ktorým záleží na nás. Je to potrebné a netreba na slová, tie obyčajné slová, zabúdať.
Ďakujem Vám, blízki moji, ste pre mňa motorom, palivom, životom a ste esenciou mojich marmelád a výtvorov.
A aby som nezabudol - ak mávate vždy po večerných televíznych správach zlú náladu, urobte to ako ja, nepozerajte ich. A uvidíte, že Vaša nálada nebude upadať, skôr naopak.